Minulú noc sa mi prisnil sen. Bolo v ňom veľa ľudí, ktorých poznám. Všetci na mňa hovorili po rusky a ja som im nevedel odpovedať. Už sa mi takmer otvorili ústa a chcel som aspoň niečo povedať: charašo, spasiba, piju. Nič. V hlave sa mi motali slová ako víchrica, halucinoval som slovami ale len v hlave a bez zvuku. Pripomínalo to sen, keď človeka naháňa nejaká obluda a má pocit, že sa naňho vrhne a zožerie ho a napriek tomu sa nevie pohnúť z miesta ani o milimeter. Taký trochu sebadeštruktívny pocit. Chcem ujsť, ale neutekám, lebo sa natoľko bojím vlastnej likvidácie, že nedokážem utekať, letieť alebo dupnúť na plyn. Chcem niečo povedať, ale nedokážem to, musím niečo povedať, ale nepoviem.
Žeby som sa natoľko bál komunikácie s ľuďmi, že sa až bojím otvoriť ústa? Sú aj také situácie, ale toto určite nebola jedna z nich. Posledný rok sa učím ruský jazyk takým svojim trochu zvláštnym spôsobom, nie celostným, čisto pasívnym. V niektorých oblastiach ako čítanie a počúvanie hovoreného jazyka som urobil obrovské kroky vpred, keď dokážem prečítať článok na ruskom spravodajskom serveri úplne už bez pomoci prekladača Google. Knihy ruských klasikov (zatiaľ Bulgakov, Puškin) čítam bilingválne najčastejšie vo verzii ruština/čeština, keď na jednej strane je text v ruskom jazyku a na druhej strane v českom. Najprv čítam ruskú verziu a keď nerozumiem, tak prečítam po česky. Našiel som už aj verziu Majster a Margarétka v elektronickom formáte pdf vo verzii angličtina/ruština určenú pre Rusov, ktorí sa učia po anglicky. Moja pasívna znalosť ruštiny, ktorú naberám plnými dúškami až tak, že prenikla do môjho sna mi priniesla to, že som rozumel úplne všetkému, čo ľudia okolo mňa hovorili, ale celkom paralyzovaný som im nevedel vôbec odpovedať. Keby som potreboval pohár vody, že idem uschnúť a umrieť, tak by to snáď spoznali aspoň z mojej grimasy na tvári.
Na druhej strane, keď som prišiel na študijný pobyt v USA septembri 1996 a bol privítaný v hosťovskej rodine v Dallase a začal chodiť do 3. ročníka všeobecnej strednej školy u nás nazývanej gymnázium (v americkej angličtine znamená gymnasium telocvičňa ), po 2 týždňoch pobytu sa mi začali snívať sny v angličtine. Tiež to bolo ako víchrica a ťažké halucinačné pocity. Naháňali ma rôzny „démoni“, ale ja som sa s nimi rozprával a komunikoval. Do USA som totiž prišiel z bilingválnej strednej školy, kde sme mali anglicky (americky) hovoriacich učiteľov, a preto konverzácia v angličtine bola na dennom poriadku. Do Texasu som teda prišiel riadne jazykovo vyzbrojený, ale predsa ten nápor angličtiny sa v noci prejavoval halucinačnými zážitkami v angličtine.
Bolo by fajn ísť na pár týždňov do Ruska na nejaký pracovný alebo študijný pobyt, aby som si doplnil svoje medzery v ruštine a prekonal ich. Uvidíme snáď sa niekedy podarí. Dovtedy bude asi len pozerať a počúvať, čo mi Rusi hovoria a kývať hlavou ako teľa alebo odpovedať buď slovensky alebo skôr v angličtine.